Olejar Books

Román „Ostrov pokrytcov" („The island pharisees") Johna Galsworthyho (1867–”1933) je prvým dielom tohto anglického novelistu a dramatika, ktoré vydal (r. 1904) pod svojim vlastným menom. Dovtedy písal pod pseudonymom John Sinjohn. Až táto, v poradí piata jeho kniha získala mu u anglického obecenstva predzvesť onoho úspechu ktorého dosiahol ďalšími románmi, najmä svojimi Forsytovcarni.
Kostra románu je veľmi jednoduchá a časové rozpätie deja zaberá len niekoľko mesiacov –” na prelome XIX. a XX. stor. –” v ktorých hrdina románu Richard Shelton prežíval krízu a koniec svojho zasnúbenia. Shelton, hoci rodom i výchovou patril k vyššej buržoázii a zasnúbil sa s dievčaťom zo šľachticko-meštiackej rodiny, vyciťoval rozklad tejto spoločnosti a začal sa stavať na kritické stanovisko voči nej i voči niektorým kultúrnym a sociálnym javom súčasného anglického života. Náhodné stretnutie s flámskym svetobežníkom Ferrandom a jeho ďalšie styky s ním dali Shel-tonovej neurčitej nespokojnosti reálne formy a vyostrili aj jeho osobný citový problém tak, že ho musel riešiť zrušením zasnúbenia. Ferrand, života skúsený, dosť vzdelaný a cynický tulák, no s istým kódexom počestnosti, hral v tomto odseku Sheltonovho života rolu akéhosi svedomia: svojou rozleptávajúcou analýzou a svojím posmeškárstvom vedel strhávať z osôb i z veci Sheltonovho okolia rúško pokrytectva, takže sa mu všeitko začalo javiť v nepeknej nahote a potvrdiio aj jeho podvedomý dojem, že „veci v Anglicku zďaleka nie sú také, aké by mali byť"; ba ukázala sa mu aj obojakosť vlastného správania a nevyhnutnosť riešiť aspoň svoj osobný problém jednoznačne, totiž rozísť sa s Antóniou a, keďže reprezentovala jeho vlastnú spoločenskú triedu, teda rozísť sa i s touto triedou.
Autor písal tento román v najmladšom a najpokrokovejšom období svojej tvorivej činnosti, no jednako sa v ňom nedostal z kriticizmu k nijakému revolu-cionizmu. Jeho teoretické „obrazoborectvo" nevedie k nastoleniu nových ideálov. Jeho Shelton (ktorý zjavne vyslovuje autorove náhľady) obmedzuje sa na odsudzovanie istých stránok súčasného sociálneho poriadku v Anglicku bez návrhov na nejaké pozitívne riešenie. Je známe o Galsworthym, že si veľmi cenil niektorých cudzích spisovateľov, najmä Turgeneva, Tolstého a Maupassanta. No on sám bol príliš synom svojej doby a dedičom svojej vrstvy, aby sa dôsledne vymanil z ich vplyvu a unikol zo svojej spoločenskej triedy. A tak, hoci vždy cítil s obeťami sociálnej nespravodlivosti (sami Angličania ho zaraďujú medzi humanistov), nevedel prosto a bez štítivosti zostúpiť k nim ako k seherovným, ako to vedeli Tolstoj a Dickens, ktorým sa nič neošklivilo a nič sa nezdalo príliš nečisté alebo komisné. No sám fakt, že kritizoval pokrytectvo, prospechárstvo i krátkozrakosť triedy, vtedy v Anglicku ešte takej mocnej, je zaiste symptomatický pre rodiace sa storočie veľkých sociálnych prevratov na celom svete –” i v samom Anglicku.
Galsworthyho sloh v tomto diele je veľmi úsporný a často len náznakový. Kreslí a charakterizuje svoje hlavné í vedľajšie osoby skôr dialógmi a dianím než zdĺhavým opisom. Obľubuje i v angličtine nezvyčajné slovné asociácie; má zmysel pre komičnosť situácií i osôb; a dramatičnosť deja vie vystupňovať naoko jednoduchými prostriedkami tak, že napokon strhne čitateľa jedinou vetou a dosiahne žiadúci efekt.